Anton Korman o vysílání po roce 1948

r_2100x1400_radio_praha.png

V roce 1966 zavzpomínal na dobu, kterou strávil v zahraničním vysílání, Anton Korman, který byl v době natáčení pořadu šéfredaktorem deníku Ľud. Svůj projev ke krajanům měl dokonale připraven - z nahrávky je zřejmé, že svou promluvu ke krajanům čte. Pro zajímavost necháváme tuto část v původní podobě... Asi není potřeba připomínat, že Kormanův proslov je zcela poplatný době svého vzniku.

"Prihováral som sa vám v rokoch, keď nebol rozbúrený iba Atlantický oceán, ktorý delí naše kontinenty, ale celý svet. Bolo to po februári 1948, keď sme sa my v starom kraji rozhodli pre socializmus. Nielen pre Československú republiku, ale pre Československú socialistickú republiku. Bolo to v rokoch, keď sme si s bratmi Rusmi prisahali priateľstvo na večné časy a nikdy inak.

Mnohým u vás sa to nepáčilo, lebo sme im tým pokazili ich vlastné plány. Netrvalo dlho, a už sa rozpadla vojnová koalícia, ktorú v boji proti Hitlerovi a jeho katom ukovali váš nezabudnuteľný Roosevelt spolu s Churchillom a Stalinom. Uplynulo niekoľko mesiacov a už tiekla nevinné krv okolo 39. rovnobežky na Kórei. Taká bola vtedy situácia. Bolo však treba organizovať nielen obranu rodnej zeme, ale predovšetkým budovanie našej vlasti, ktorá sa ešte nespamätala celkom z vojnových hrôz. Mali sme vtedy všetci veľa starostí a plné ruky práce. Chceli sme vám vtedy, milí naši rodáci, v našom každodennom vysielaní ukázať, ako rozmýšľame a čo robíme. Naše vysielanie bolo naším jediným spojením v tomto rozbúrenom svete.

Nebolo to ľahké. Dostávali sme vtedy od vás len veľmi málo novín. A tie čo chodili, chodili nám veľmi nepravidelne. Vy ste nemali zasa naše noviny. Nepoznali sme sa dobre. Tešili sme sa preto strašne na každý váš list a na každé vaše slovo. Bolo to pre nás svedectvo, že cez tisíce kilometrov a napriek všetkým Dullesom a McCarthym váš záujem o starý kraj sa nezmenšil.

Odvtedy tisíce z vás už boli u nás doma. Videli ste naše úspechy, videli ste i naše chyby. Máme oboje. Ale jedno je isté: nikdy v dejinách, nikdy v dejinách nebolo na Slovensku toľko fabrík, nikdy tu nebolo toľko nových domov. Nikdy sme nemali toľko krásnych detí, mládencov a dievčat, ako teraz. Nikdy nás nebolo ani tak veľa, ako dnes. Veď čochvíľa nás iba na Slovensku bude štyri a pol milióna. Len detí máme dnes toľko, koľko bolo v roku 1900 všetkých Slovákov dovedna. A nikdy nás nebolo ani tak málo, ako je dnes. Každá fabrika, každý úrad potrebuje stále viac a viac ľudí, aby zvládli všetko, čo majú urobiť. Potrebujeme každú ruku."