Hlasatel zahraničního vysílání na dovolené

Už za první republiky navázali redaktoři kontakt se svými posluchači. Vyměňovali si stovky dopisů. Ale historka, kterou před čtyřiceti lety vyprávěl někdejší slovenský hlasatel zahraničního vysílání Eugen Nagy, zní skoro až neuvěřitelně. Posuďte sami.

"Áno, stalo sa to v lete v tridsiatom siedmom roku. Presne už neviem, či v júli alebo v auguste, bol som na dovolenke pri Dunaji v Komárne. Ako náruživý vesliar miloval som vodu, celú dovolenku som strávil na vode s člnom. Práve som vesloval proti vode, keď som zrazu počul volanie. Uprostred prúdu sa púšťal čln, v člne dvaja, muž a žena. Vpredu na člne československá vlajka, vzadu americká. Kývali sme si potom ako sa to patrí, pritiahol som sa k nim do blízkosti a dali sme sa do rozhovoru. Pýtal som, sa, kto sú, čí sú, povedali, že americkí Čechoslováci - doslovne. On bol totiž pôvodom Čech, ona Slovenka. Druhá generácia, ako hovorili. Ona ešte krásne, on už slabšie ovládali materinský jazyk. Našu živú debatu zrazu prerušila ona: ´Počúvajte, mister, my sme sa už voľakde stretli. Bezprostredne cítim, my sa už od voľakade poznáme.´

Ajaj, ťažký oriešok, šomral som si pod nosom, lebo oči pána manžela sa začali blýskať, známy príznak žiarlivého manžela, a v rozpakoch som začal s mojou reflexiou: 'No to asi sotva, pani profesorka, hovorili ste, že na našich vodách ste po prvý raz a ja som sa ešte nedostal za naše štátne hranice.' Všetci sme sa zasmiali, vyfajčili dýmku mieru, zaviedol som ich do klubu, zabezpečil nocľah a navečer sme si dohovorili schôdzku.

Večer som ich zaviedol do originálnej južnoslovenskej krčmy, kde bolo dobré jedlo, báječné víno a blízko Cigáň. Uznáte, v takom prostredí je aj rozhovor príjemnejší. On hovoril o tom, že je docentom na ktorejsi americkej univerzite, manželka je pedagogička, že v obidvoch prípadoch rodičia veľmi túžili vidieť svoju starú vlasť, a nakoľko oni sú už starí, prišli mladí. Veď rozprávky môžu nielen otcovia deťom rozprávať, ale niekedy aj deti rodičom.

´A čo ste vy?´ opýtali sa mňa. Teda vyspovedal som sa aj ja, že pracujem v rozhlase v Prahe a že: nuž viete, že som hlásateľom nášho vysielania práve pre krajanov? Nuž mali ste počuť ten výkrik našej krajanky. ´Heuréka! Už to mám! No nehovorila som už na Dunaji, že sa poznáme? Veď ja stále počúvam to pražské vysielanie, aj minule než sme odcestovali, som vás počúvala!´ Nuž tak, tak, moji milí. Ten veľký svet je predsa len malý."